Bakalarska_praca

základe syntaktických vlastností je možné rozlíšiť predložky, ktoré sa viažu k menám a spojky, ktoré spájajú vety alebo vetné členy. Zvláštnu skupinu tvoria citoslovca, ktoré majú samostatný význam, svojou formou sa však do štruktúry vety nijako nezapájajú a tvoria nezávislú výpoveď.15

3.1ROZDELENIE SLOVNÝCH DRUHOV

Nasledujúca tabuľka (tabuľka č. 1) je znázornením delenia slovných druhov na autosémantické, resp. synsémantické a ohybné, resp. neohybné v rámci jednotlivých dostupných chorvátskych, českých a slovenských gramatík, využíva tieto označenia:

O – ohybné

N – neohybné

S – synsémantické

A – autosémantické

M – mimo systém

Tabuľka č. 1 – Rozdelenie slovných druhov

15 Porov. CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 129; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 103–104.

10

Chorvátske gramatiky od autorov Eugenija Barićová, Dragutin Raguž, Stjepko Težak a Stjepan Babić uvádzajú len rozdelenie slovných druhov na ohybné a neohybné, pričom

Eugenija Barićová označuje za ohybné aj príslovky (z dôvodu stupňovania). Jedine Josip Silić a Ivo Pranjković sa vyjadrujú k (ne)plnovýznamovosti.

Rozdiel medzi českými jazykovedných príručkách vzniká v zámenách, číslovkách a citoslovciach. Václav Cvrček uvádza zámená a číslovky buď ako plnovýznamové, alebo ako neplnovýznamové (záleží od toho či práve zastupujú, ukazujú alebo odkazujú), citoslovca sú autosémantické, pretože nemajú význam relatívne závislý na okolitých slovách. Pri gramatike od Karlíka a kol. sa citoslovca nachádzajú mimo systém práve preto, lebo sú významovo autonómne ale od autosémantík sa odlišujú nepojmovosťou a po formálnej stránke neohybnosťou.

Eugen Pauliny stavia citoslovcia mimo systém z rovnakého dôvodu ako Karlík a kol. Číslovky a zámená radí medzi plnovýznamové, avšak nezdôvodňuje prečo. Mistrík zaradenie slovných druhov bližšie neobjasňuje.

11

4 PODSTATNÉ MENÁ (podstatná jména, imenice)

Podstatné mená sú ohybné slovné druhy, ktorými sa vyjadruje vec samostatne existujúca nezávislá na čase. Podstatné mená sú názvami osôb, zvierat, rastlín a vecí (s. robotník, Jozef, kôň; č. dělník, Josef, kůň; ch. radnik, Josip, konj), ale aj pomenovania vlastností, dejov, duševných hnutí a stavov, ktoré sa chápu ako samostatne existujúce (s. rýchlosť, kreslenie, krása; č. rychlost, kreslení, krása; ch. brzina, crtanje, ljepota).16 Zo syntaktického hľadiska sa uplatňujú ako podmet, predmet, prísudok, prívlastok, príslovkové určenie a doplnok.17

Substantíva sa vo vetách často spájajú s inými slovami. Pri spojení podstatného mena s adjektívom sa zhodujú v rode, čísle a páde, napríklad: s. pekný muž, veľká noha;

č. hezký muž, velká noha; ch. lijepi muškarac, velika noga. Mnohé frekventované nominálne spojenia majú idiomatický význam a tvoria viacslovné pomenovania. Môže sa jednať napríklad o konkrétne slovné spojenia: s. čierny pasažier, strúčik cesnaku; č.

černý pasažér, stroužek česneku; ch. slijepi putnik, češanj češnjaka. Množstvo viacslovných pomenovaní je medzi propriami: s. Jan Amos Komenský, Ľudové noviny;

č. Jan Amos Komenský, Lidové noviny; ch. Jan Amos Komenský, Narodne novine.

Početné viacslovné označenia slúžia ako termíny, t.j. jasne vymedzené právne, technické alebo vedecké názvy: s. národný výbor, peroxid vodíka, tropický dažďový les;

č. národní výbor, peroxid vodíku, tropický deštný les; ch. nacionalni odbor, vodikov peroksid, tropska kišna šuma.18

16Porov. Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík, Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 229;

CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 134; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 104; PAULINY, E.:

Slovenská gramatika, s. 91; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 100; MRKOVIĆ, I.: Uvod u jezičnu morfologiju. Zagreb 2012, s. 231.

17Viď SILIĆ, J. – PRANJKOVIĆ, I.: Gramatika, s. 199; RAGUŽ, D.: Praktična hrvatska gramatika, s.

5; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 104.

18Tieto viacslovné výrazy sa nazývajú: združené pomenovania a ustálené spojenia. Viď PAULINY, E.:

Slovenská gramatika, s. 56–57; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík, Marek Nekula,

Zdenka Rusínová], s.70; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 134; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 553–555.

12

4.1DELENIE PODSTATNÝCH MIEN

Podstatné mená delíme:

a)s ohľadom na význam na vlastné a všeobecné substantíva,

b)s ohľadom na ľudský vplyv na hmotné (konkrétne) a nehmotné (abstraktné) podstatné mená,

c)podľa toho, či vykazujú životnosť alebo neživotnosť.19

4.2VŠEOBECNÉ A VLASTNÉ PODSTATNÉ MENÁ (všeobecná a vlastní

podstatná jména, opće i vlastite imenice)

Všeobecné meno (apelatívum) je opakom vlastného mena (propria). Toto podstatné meno označuje osoby, zvieratá, veci, ktoré sú všeobecne známe a v texte sa píšu s malým začiatočným písmenom. Apelatívnosť je tesne spojená s kategóriou čísla; apelatíva sa používajú neobmedzene v singulári i v pluráli.20

Všeobecné podstatné mená označujú:

jedného (jedinečného) príslušníka nejakého druhu: s. lovec, zlodej; č. lovec, zloděj; ch. lovac, lopov (takéto substantíva majú jednotné aj množné číslo a je ich možné počítať),

skupinu jedinečných predmetov chápaných ako celok: s. perie, šľachta; č. peří,

šlechta; ch. perje, plemstvo (tieto výrazy sa nazývajú hromadné podstatné mená, obyčajne nemajú plurál a nie je možné ich počítať),

hmotu, látku, materiál – t.j. látkové substantíva, napríklad s. striebro, múka,

sneh; č. stříbro, mouka, sníh; ch. srebro, brašno, snijeg (Spravidla sa používajú v jednotnom čísle. V množnom čísle sa môžu aplikovať vtedy, ak označujú rôzne druhy istého materiálu alebo množstvo látky na rôznych miestach či v rozličnom časovom rozpätí: s. Snehy zlomili mnohé stromy; č. Sněhy zlomily mnoho stromů; ch. Snjegovi su polomili mnoga stabla).21

19Porov. MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 104-105; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 100; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík, Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 229.

20Porov. BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 100; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 105; PAULINY, E.: Slovenská gramatika, s. 91; NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy. Nitra 2002 s. 13.

21Porov. RAGUŽ, D.: Praktična hrvatska gramatika, s. 4; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 100;

MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 104–105.

13

Vlastné meno (proprium) je protikladom všeobecného podstatného mena.22 Jeho

úlohou je individualizovať a identifikovať, preto sa vzťahuje na určitý a jedinečný predmet.23 Obyčajne sú tieto mená konkrétne a používajú sa len v jednotnom čísle, ktoré je gramatickým príznakom propria. Výrazy s. Ján, Čínsky múr, Slovensko; č. Jan,

Činská zeď, Slovensko; ch. Ivan, Kineski zid, Slovačka sú vlastné mená, lebo sa nimi pomenúva len ten konkrétny človek, práve toto miesto či tá jedinečná krajina, ktorým tieto mená patria.24 Tieto výrazy tvoria integrálnu i keď špecifickú oblasť slovnej zásoby národného jazyka.

Všeobecné a vlastné podstatné mená sú síce relatívne samostatné triedy slov, ich vzájomné hranice sú však pohyblivé, nie sú nepriestupné. Mnohé vlastné mená prechádzajú ku všeobecným substantívam. Možný je aj opačný postup, keď sa význam všeobecných podstatných mien zúži natoľko, že sa stávajú názvami pre jedinečné veci.25

4.3KONKRÉTNE A ABSTRAKTNÉ PODSTATNÉ MENÁ (konkrétní a abstraktní podstatná jména, stvarne/konkretne

i nestvarne/mislene/apstraktne imenice)

Konkrétne substantíva pomenúvajú všetky osoby, zvieratá, rastliny a veci. Označujú hmatateľné objekty a osoby (s. človek, sprievodca, pes; č. člověk, průvodce, pes; ch.

čovjek, vodič, pas). Existujú samostatne a chápu sa v širokom zmysle slova ako predmety.26 Za hmotné podstatné mená sa považujú aj mená bytostí prípadne vecí, ktoré sú imaginárne alebo ktoré sa nachádzajú tak ďaleko, že fyzický dotyk nie je možný. Rozumie sa však akoby existovali alebo nám boli na dosah ruky, napríklad s. upír, anjel, slnko; č. upír, anděl, slunce; ch. vampir, anđeo, sunce.27

Pri abstraktných substantívach sa zväčša jedná o odvodené slová, motivované buď slovesami alebo prídavnými menami.28 Vyskytujú sa najmä ako názvy vlastností, dejov, duševných hnutí a stavov. Označujú preto nehmatateľné aspekty. Vlastnosti: s. sila, chamtivosť, č. síla, chamtivost, ch. snaga, lakomost; deje: s. beh, odvaha, č. běh,

22NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy, s. 13.

23Porov. PAULINY, E.: Slovenská gramatika, s. 91; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 100.

24Porov. PAULINY, E.: Slovenská gramatika, s. 91; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 105; TEŽAK, S. – BABIĆ, S.: Gramatika hrvatskoga jezika: priručnik za osnovno jezično obrazovanje. Zagreb 2005, s. 85; NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy, s. 14.

25Viď NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy, s. 14.

26MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 104.

27Viď PAULINY, E.: Slovenská gramatika, s. 91; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 100.

28Viď NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy, s. 13.

14

odvaha, ch. trk/trčanje, hrabrost; hnutia a stavy mysle: s. smútok, priateľstvo, č. smutek, přátelství, ch. žalost, prijateljstvo.29

Konkrétne aj abstraktné podstatné mená sú otvorené skupiny slov, stále k nim pribúdajú nové prvky, a to jednak preberaním cudzích slov (s. imidž, manažment; č. image, management; ch. imidž, menadžment), prípadne tvorením nových výrazových jednotiek z domácich slov (s. srdciar, pračka; č. kardiak, pračka; ch. srcaš, perilica).30

Hranica medzi hmotnými a nehmotnými podstatnými menami nie je jednoznačne určená. Význam abstraktného podstatného mena sa môže zúžiť natoľko, že sa stáva konkrétnym substantívom. Potom má lexikálna jednotka aj pôvodný (abstraktný) význam, ale taktiež novú zvecnenú (konkrétnu) platnosť.31

Tabuľka č.2 – Hranica medzi konkrétnym a abstraktným substantívom

Z tohto dôvodu sa podstatné mená, ktoré označujú organizované spoločenstvá ako s. národ, spoločenstvo; č. národ, spoločenství; ch. narod, društvo môžu pokladať za konkrétne (skupiny hmatateľných osôb či objektov) a zároveň sa môžu považovať aj za abstraktné (nakoľko sa nie je možné dotknúť toho, čo označujú; napriek skutočnosti, že v prípade označenia členov spoločenstva je to možné).32

4.4ŽIVOTNÉ A NEŽIVOTNÉ PODSTATNÉ MENÁ (životní a neživotní

podstatná jména)

Podstatné mená sa členia z dvoch pohľadov: reálneho (t.j. zahŕňajúceho žijúce jednotliviny) a gramatického (entity, ktoré sú alebo boli schopné nadobúdať vlastnosť života). Z tohto hľadiska je teda možné substantíva rozdeliť na (ne)životné (gramatické hľadisko) a (ne)živé (reálne hľadisko), tzn. to čo je životné nemusí byť aj živé a naopak.

29Porov. PAULINY, E.: Slovenská gramatika, s. 91; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 101.

30Viď NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy, s. 13.

31Porov. tamtiež; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 101.

32Porov. MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 105; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 101;

BARIĆ, E. a kol.: Hrvatski jezični savjetnik, Zagreb 1999, s. 134.

15

Napríklad s. predok; č. předek; ch. predak môže byť z vecného hľadiska mŕtvy, ale z gramatického sa skloňuje ako životné substantívum.33

Gramatická kategória životnosti má význam výlučne pri skloňovaní substantív mužského rodu. V slovenčine, rovnako ako v češtine, sa životnosť alebo neživotnosť substantív mužského rodu prejavuje nielen v akuzatíve, ale aj ostatných gramatických pádoch. V chorvátčine sa pri životných podstatných menách zhoduje genitív s akuzatívom a pri neživotných nominatív s akuzatívom; ostatné pádové koncovky sú totožné ako pri životných tak aj pri neživotných substantívach. Životné podstané mená sú napríklad s. muž, žiak, Milan; č. muž, žák, Milan; ch. muškarac, učenik, Milan; neživotné sú s. kameň, automobil, žalúdok; č. kámen, automobil, žaludek; ch. kamen, automobil, želudac.34

33V chorvátčine sa nachádzajú pod termínom: stvarna živost a kategorija gramatičke živosti; v češtine sú to pojmy: živost (reálna) a životnost (gramatická). Viď FRANČIĆ, A. – HUDEČEK, L. – MIHALJEVIĆ, M.: Normativnost i višefunkcionalnost u hrvatskome standardnom jeziku. Zagreb 2006, s.76.

34Porov. tamtiež; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 105; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 135;

16

5 GRAMATICKÉ KATEGÓRIE (gramatická kategorie,

gramatičke kategorije)

Gramatické kategórie sa definujú ako triedy, do ktorých sa začleňujú slová alebo tvary slov podľa ich tvorby či funkcie. Podstatné mená majú gramatické kategórie rodu, čísla a pádu.35

5.1GRAMATICKÁ KATEGÓRIA RODU (gramatická kategorie rodu,

gramatička kategorija roda)

Gramatický rod (genus) je pre substantíva veľmi dôležitý. Genus vznikol aplikáciou prirodzeného rodu na neživotné substancie.36 Slúži ako triediaci a organizujúci princíp pri ohýbaní. Rozoznávajú sa tri gramatické rody: maskulínum (mužský rod), feminínum (ženský rod) a neutrum (stredný rod). Pri podstatných menách je potrebné rozlišovať prirodzený rod a gramatický rod.37

Prirodzený rod38 (biologický sexus, sociálne gender) sa podľa pohlavia delí na mužský a ženský rod. Používa sa pri podstatných menách, ktoré označujú ľudí alebo zvieratá. Slová s. chlap, kohút, otec; č. chlap, kohout, otec; ch. momak, pijetao, otac sú prirodzeného mužského rodu. Tieto mená označujú dospelých ľudí a zvieratá, ktoré sú mužského pohlavia. Slová ako s. žena, sliepka, matka; č. žena, slepice, matka; ch. žena, kokoš, majka sú prirodzeného ženského rodu. Tieto výrazy predstavujú dospelých ľudí a zvieratá, ktoré sú ženského pohlavia.39

35V chorvátskej terminológii sú to: rod, broj, padež. Porov. SILIĆ, J. – PRANJKOVIĆ, I.: Gramatika, s.

37; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 101; PAULINY, E.: Slovenská gramatika, s. 91;

MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 105; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík, Marek

Nekula, Zdenka Rusínová], s. 229.

36Viď Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík, Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 232.

37V chorvátčine sa označujú termínom: muški rod, ženski rod, srednji rod. Porov. SILIĆ, J. – PRANJKOVIĆ, I.: Gramatika, s. 38; PAULINY, E.: Slovenská gramatika, s. 91–92; MISTRÍK, J.:

Moderná slovenčina, s. 106; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 134–135.

38V chorvátskom jazyku sa tento pojem označuje termínom prirodni rod.

39Porov. PAULINY, E.: Slovenská gramatika, s. 92; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 106.

17

Rodové párové pomenovania jestvujú tiež v prípade:

a)domácich zvierat, zväčša ide o heteronymné dvojice (s. kocúr – mačka, baran – ovca; č. kocour – kočka, beran – ovce; ch. mačak – mačka, ovan – ovca),

b)známejších divých zvierat (s. medveď – medvedica, lev – levica; č. medvěd –

medvědice, lev – lvice; ch. medvjed – medvjedica, lav – lavica).40

Pri podstatných menách existujú ešte dva rody a to spoločný gramatický rod a gnómický mužský rod. Spoločný gramatický rod sa vzťahuje na niektoré mená zvierat gramatického rodu mužského, ktoré sa používajú na označenie samcov i samíc bez ohľadu na ich prirodzený rod:

v slovenčine: ten pes, ten kôň, ten vrabec,

v češtine: ten pes, ten kůň, ten vrabec,

v chorvátčine: taj pas, taj konj, taj vrabac.41

Tento spoločný gramatický rod funguje aj naopak, a to práve vtedy, keď niektoré

mená osôb a zvierat gramatického rodu ženského slúžia na označenie samcov i samíc bez ohľadu na prirodzený rod:

v slovenčine: kukučka, ryba, korytnačka,

v češtine: kukačka, ryba, želva,

v chorvátčine: kukavica, riba, kornjača.42

Okrem konkrétneho mužského rodu, adresne označujúceho konkrétnu osobu mužského rodu ako protiklad ženského rodu, existuje aj všeobecný – gnómický, tzv. nadradený mužský rod, ktorý zahŕňa príslušníkov obidvoch prirodzených rodov.43

40Viď NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy, s. 16; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík,

Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 232; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 135.

41Porov. MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 107; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík,

Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 232; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 135–136.

42Tamtiež.

43Tamtiež.

18

5.2GRAMATICKÁ KATEGÓRIA PÁDU (gramatická kategorie pádu,

gramatička kategorija padeža)

Pád sa prejavuje pri vyjadrovaní vzťahu podstatného mena k ďalším slovám, slúži na určenie postavenia a funkcie substantíva vo vete.44 Táto gramatická kategória sa formálne vyjadruje pádovou koncovkou, ktorá je materiálnym prostriedkom na stvárnenie pádového významu. Ak sú pádové prípony rovnaké, používajú sa na presnejšie určenie pádu predložky.45

V češtine, rovnako ako v chorvátčine, existuje sedem pádov: nominatív, genitív, datív, akuzatív, vokatív, lokál a inštrumentál.46 V slovenčine bol vokatív nahradený nominatívom. V súčasnej slovenčine zostávajú vo vokatíve niektoré životné maskulína z rodinného domáceho okruhu a v nárečiach: pane, švagre, synu a v náboženských textoch na oslovenie Boha: Vykupiteľu, Hospodine.47

Pády je možné rozdeliť na bezpredložkové (holé) a predložkové pády. Vždy bez predložky figuruje nominatív, vždy s predložkou vystupuje lokál (bez predložky sa nevyskytuje). Ostatné pády – genitív, datív, akuzatív, vokatív a inštrumentál – sú v závislosti na kontexte predložkové, alebo bezpredložkové (s. ísť autobusom – písať s kamarátkou; č. jet autobusem – psát s přítelkyní; ch. ići autobusom – pisati s prijateljicom).48

Pády sa v chorvátčine delia navyše podľa vzťahu k ostatným slovám vety a to na priame a nepriame pády. Medzi nepriame pády patrí nominatív a vokatív. Priame pády sú genitív, datív, akuzatív, lokál a inštrumentál.49

V slovenčine je možné nájsť dva typy predložkových protikladov, zatiaľ čo v chorvátskych a českých gramatikách sa neuvádzajú. Prvým protikladom, ktorý uvádza

44Viď CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 139; MISTRÍK, J.: Moderná slovenčina, s. 108; BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 101.

45„Predložky sú funkčne príbuzné kategórii pádu. Významovo sa s ňou dopĺňajú. Diferencujú

a konkretizujú význam pádu. Systémovo sa spájajú s jednotlivými pádmi. Predložky sú, obrazne povedané, akousi ‚predĺženou rukou‘ pádu.“ NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy, s. 25.

46Porov. SILIĆ, J. – PRANJKOVIĆ, I.: Gramatika, s. 38; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík,

Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 235.

47RIPKA, I. a kol.: Príručka slovenského pravopisu: pre školy a prax. Bratislava 2005, s. 105; SOKOLOVÁ, M.: Nový deklinačný systém slovenských substantív. Prešov 2007, s. 26.

48Porov. NAVRÁTIL, L.: Nominálne slovné druhy, s. 26; CVRČEK, V. a kol.: Mluvnice, s. 139–140;

RAGUŽ, D.: Praktična hrvatska gramatika, s. 116; Příruční mluvnice češtiny. [editori: Petr Karlík,

Marek Nekula, Zdenka Rusínová], s. 236.

49V chorvátskej terminológii: zavisni/kosi a nezavisni padeži. Viď BARIĆ, E. a kol.: Hrvatska gramatika, s. 102.

19